Rímske manželstvo

Rímska rodina je považovaná za základ spoločenského prostredia, v ktorom sa narodili, vyrastali a formovali slávne postavy dejín. V ranom Ríme sa jednotlivé rodiny združovali do rodov a tie do kmeňov. Na čele stál patriarcha, otec rodiny. Zaraďovali sa do nej aj vzdialení príbuzní, otroci, klienti a ľudia, za ktorých preberala hlava rodiny osobnú a majetkovú zodpovednosť.[1]

Na prechode republiky a cisárstva sa rodina ako základná jednotka vnímala v užšom zmysle. Zahŕňala už len pokrvných príbuzných. Ľudia začali byť ekonomicky nezávislí a rodinné putá sa oslabili. Rodová príslušnosť bola vhodná len na dosiahnutie politických cieľov.

Svadba bola najslávnejšou chvíľou v spoločenskom živote. Mala spoločenské dôsledky a často uskutočňovala spojenectvo dvoch rodín. Preto otcovia radšej sami vyberali snúbenicu pre syna , i budúcich zaťov, bez ohľadu na túžby mladých. Ale na názor manželky musel brať ohľad, ktorá bola prístupnejšia citom.

Dievčatá sa mohli vydať už v dvanástich a chlapci  od pätnástich. V skutočnosti sa chlapci neženili takí mladí, ale dievčatá sa vydávali skoro vždy také mladé. Sobáš sa uzatváral po dlhom období zasnúbenia. Väčšinou si rodičia svoje deti zasnúbili už vo veľmi skorom veku.

Boli rozličné formy sobáša. Tri z nich dávali ženu pod absolútnu moc muža, čiže sa stala jeho majetkom. Našťastie koncom republiky tieto formy zanikli a zaviedla sa štvrtá, ktorá bola v prospech ženy a nechala jej nezávislosť.