Rimankin šatník 

 

Rímsky ľud bol drsný a zaujatý dôležitejšími vecami ako bola móda, a preto ju muži prenechali ženám. No ženy skôr dávali dôraz na ich účesy a vyžívali sa v líčidlách a šperkoch ako v šatách. Obľubovali nápadné náhrdelníky, retiazky na členkoch, ťažké náramky a drahokamy a nezáležalo im či sú pravé alebo falošné. Hlavne aby boli objemné.

Základnou časťou ženského oblečenia bola tunika a od mužskej sa líšila iba tým, že bola dlhšia. Staršie, významnejšie ženy - matróny, museli nosiť na tunike štólu. Štóla bolo dlhé a bohaté rúcho, prepásané v drieku a na dolnom okraji ozdobené purpurovou légou. Matróny, ktoré mali tri alebo viac detí si mali právo ozdobiť štólu inakšie ako ostatné ženy.

Keď ženy vychádzali na verejnosť, zakrývali si štólu tógou obdĺžnikového strihu, ktorá sa ovinula okolo tela a jeden jej koniec sa dal prehodiť cez hlavu. Keď sa konali obete alebo keď sa zúčastnili na náboženských obradoch, zakrývali si hlavu štvorcom látky purpurovej alebo modrej farby, zdobenej strapcami.

 

Až do roku 300 pred n. l. Rimania nepoznali komplikované účesy. Prví holiči do Ríma došli z gréckych kolónií. Odvtedy muži už nenosili dlhé vlasy a táto móda sa rýchlo rozšírila. O storočie neskôr, koncom republiky, sa nosili trochu dlhšie vlasy. Vymýšľali sa zvláštne až neprirodzené frizúry. Niektorí muži si vlasy nechávali starostlivo nakučeraviť u kaderníkov, ktorých bolo v tých časoch plné mesto.

Za éry kráľov sa ženy česali jednoducho. Vlasy si sčesávali na šiju a upevňovali ich stuhami a ihlicami, alebo i vlasy splietali do vrkoča, ktorý si zviazali na temene. Prejavom koketnosti boli trocha uvoľnené vlasy na čele.
V 1. storočí n. l. prišiel do módy veľmi jednoduchý účes. Vlasy, rozdelené v strede, symetricky splývali okolo tváre ovenčujúc kučerami. No táto móda nevydržala dlho. O chvíľu neskôr ju nahradili čoraz komplikovanejšie mohutné účesy, ktoré zostavovali otrokyne zbehlé v kaderníckom umení za pomoci vlasových doplnkov. Boli to konštrukcie vysoké dve hlavy. Nápadnosť týchto účesov sa zvyšovala diadémami, ihlicami a jednotlivými kvetmi alebo celými vencami.

 

Rimanky mali rady šperky skôr pre ich hodnotu ako pre jemné spracovanie. Šperky mali byť zložité a objemné. V Ríme do čias, kým nemalo Grécko vplyv, matróny si cenili váhu, veľkosť a množstvo šperkov. Väčšinou boli vyrobené zo zlata a niektoré šperky vážili aj pol kila.

Rímske ženy mali aj rozmanité ozdoby, ktorými si spestrovali šaty, no tepecké a rytecké práce na nich určite neboli umelé. Rimanky si totiž nestáli za názorom, aby šaty zdobil jeden jemne vypracovaný, krásny šperk, ale ony sa ovešali všetkým, čo mali. Boli schopné nosiť aj niekoľko druhov náušníc naraz.[1]